Som Paulínka, mám osemnásť, v septembri začínam na univerzite… a som autista. Presnejšie, pred ôsmymi rokmi mi bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm (čo je súčasť autistického spektra).

​

Jeden môj známy prirovnal autizmus k nedostatku hudobného sluchu. Človek sa stále vie naučiť hrať, ale je to signifikantne ťažšie a neintuitívnejšie ako pre človeka, ktorý hudobný sluch má. Takisto pre človeka s Aspergerovým syndrómom, alebo proste autizmom, je ťažké pochopiť a porozumieť sociálnym situáciám. Náš sociálny sluch - alebo sociálna intuícia - je oslabená.

​

V útlom detstve deti vybavené sociálnou intuíciou nabaľujú sociálne schopnosti, už od takých najjednoduchších vecí, ako napríklad rozlišovať podstatné podnety od nepodstatných, reč tela, či mimojazyková komunikácia (napríklad čo znamená aký tón hlasu). Keď má človek porušenú sociálnu intuíciu, všetky tieto veci sa musí vedome naučiť, čo je obrovská práca navyše.

​

Je mi intuitívne brať veci doslova, ako keď sa učíte cudzí jazyk a ešte nepoznáte všetky emocionálne a kultúrne nuansy k daným slovám a výrazom. Keď teda hovoríte, hovoríte bez sekundárneho významu, ktorý slovám dávajú napr. frazeologizmy.

​

Nepozerám sa ľuďom do očí. Nie prirodzene, nie sama od seba, ak tak, tak si to vedome pripomínam. Pozeranie sa ľuďom do očí vyžaduje energiu, ktorú potrebujem na iné prvky rozhovoru. Čo je pre zvyšok neurotypickej populácie (odborný termín pre ľudí bez autizmu) intuitívne, pre mňa často znamená vedomé úsilie.

​

V sociálnej situácii je pre mňa teda ťažšie konať ako pre neurotypického človeka. Pre mnoho ľudí s autizmom sa k tomu pridružuje zmyslové preťaženie, kde sa prejavuje neschopnosť filtrovať vnemy, alebo prílišná citlivosť nejakého zmyslu (napr. niektorí ľudia s autizmom majú problém s určitými zvukmi).

​

Niekedy je to priveľa a nevládzem. Niekedy sa cítim, že sa už nezlepším, že moje obmedzené sociálne schopnosti nabúrali do hranice, od ktorých sa už nemôžu pohnúť. Je tu frustrácia, že sa snažím pochopiť, čo ľudia myslia, rozumne sa vyjadriť, nehovoriť príliš hlasno, nehovoriť nevhodné veci - a zas padnem.

​

Pády bolia. Pády mi hovoria, že som neschopná, nefunkčná a sprostá, keď ani normálnu sociálnu situáciu nezvládam.

​

Ale to nie je pravda. Pri porovnaní, kde som bola kedysi a kde som dnes, je obrovský rozdiel. Pred šiestimi rokmi som nemala žiadnych kamarátov, môj sociálny kontakt pozostával z rodičov a rozprávania sa samej so sebou. Dnes mám výborných kamarátov, pred ktorými môžem byť sama sebou. Mala som vzťah. Paulínka pred siedmimi rokmi sa na sústredení predstavila ako “Ja som Paulínka a nevolajte ma kuchynská linka”, následne sa rozplakala a potom nechápala prečo ju tak volali. Už štvrtým rokom žijem v Bratislave sama, respektíve so spolubývajúcou, v septembri ma čaká sťahovanie do Anglicka. Nebolo to hneď. Boli to malé kroky, ako napríklad naučenie sa rozoznávať sarkazmus.

​

Ako som sa naučila veci? Prirovnala by som to k učeniu cudzieho jazyka - so všetkými kultúrnymi nuansami, len s tým rozdielom, že som nemala žiadny slovník. Vedome som sa musela učiť napríklad rozoznávať sarkazmus. Keď som si nebola istá, tak som sa spýtala. A pýtala som sa, dokým som sa nedozvedela odpoveď, a podľa veľkej vzorky príkladov som sa napokon naučila rozoznávať sarkazmus.

​

Mala som aj šťastie. Moji rodičia mi verili, že veci zvládnem, aj keď som ich nie úplne zvládala. Dostala som príležitosť veci skúšať. A človek sa nikdy nenaučí veci bez skúšania. Je dôležité veci skúšať, ale zároveň nebyť len tak hodený do vody. Mať niekoho, o koho sa môžem oprieť, keď som zmätená alebo niečomu nerozumiem.

​

Som autista a mám kamarátov. Niektorí ľudia to považujú za nemožné, a asi som to za nemožné kedysi považovala aj ja. O čom sa s takými kamarátmi rozprávať? Ako často treba kamaráta kontaktovať? A vôbec - čo s tým kamarátom robiť? Ako mimoriadne ukecaný človek som mala - a stále mávam - určité problémy. Podobne ako iní ľudia s autizmom tiež mám svoje záľuby, ktorým venujem až abnormálne množstvo času, a tak som zvykla rozprávať o tom - lenže pochopiteľne, väčšina ľudí po predlhých monológoch o mojich svetoch či anglických receptoch so zdesením utečie.

​

Napokon sa môj “special interest” (ako sa zvýšený záujem o niečo u aspergerov volá v angličtine) stal bránou do sveta medziľudských vzťahov. Našla som si ľudí ktorí sa zaujímali o to isté - a boli teda v nejakej miere boli ochotní počúvať ma. Mala som strach, ale hovorila som si - musím to skúsiť. Tak som skúšala rôzne pokusy o socializáciu. Začínalo to katastrofami - keď som prišla na moju strednú, prvá osoba, ktorú som predsavzane oslovila, doslova odo mňa ušla.

​

Prví “kamaráti” boli ľudia, čo ma tolerovali, alebo nemali to srdce mi povedať nie. Snažila som sa zistiť, o čom sa takí ľudia rozprávajú - začala som odpočúvať rozhovory. Snažila som sa zapojiť do večerných debát na sústredeniach. Zo začiatku to nešlo, ale zlepšovalo sa to. Ľudia, čo ma tolerovali. Ľudia, s ktorými som bola schopná mať zmysluplnú debatu. Kamaráti. Človek sa učí, teda aj človek s autizmom. Stále mi niektoré veci nejdú. Neviem regulovať svoj hlas a ľudia na mňa v MHD kričia, keď rozprávam. Nie vždy pochopím skryté významy. Viem, že s tým mám problém, preto na to ľudí upozorňujem, lebo ja to nerobím naschvál.

​

Napriek tomu, že byť človekom s autizmom je ťažké, nechcem vyliečenie. Keby niekto magicky zresetoval môj stav do stavu normálneho človeka, už by som to nebola ja. Lebo človek s autizmom je o kus viac, ako iba zlá sociálna intuícia. Mám autistické obsesie s vecami. Pozerám sa na svet o kus inak, než by som sa keby som bola neurotypická. Vôbec, kto by som bola keby som bola neurotypická? Bola by som to ja?

​

Mám aspergerov syndróm. Som autista. Učím sa, snažím sa tomu zvláštnemu svetu sociálnych interakcií porozumieť. Ak poznáte niekoho s aspergerom, vedzte, že sociálny svet je pre nás desivý, neprirodzený. Ale my chceme, naozaj chceme ľudí, len nevieme ako na nich. Snažíme sa.

Ak máte autizmus - dá sa to. Áno, je to demotivujúce, frustrujúce a plné pádov. Skúste si nájsť niekoho, kto vás podrží. Niekoho, kto vám poradí. Niekoho, kto vám povie, že máte byť v tej električke tichšie. Nevzdajte sa.