Ahojte, moje meno je Karol a mám úplne normálny život. Som tak trochu workoholik, ale práca ma baví, mám skvelú manželku a jedného nepodareného psa (ale on vie, že ho mám rád). Nemám najmenší problém rozprávať sa s hromadou nových ľudí, prípadne prednášať pred väčším obecenstvom. Na prvý pohľad by ste vôbec netipovali, že už niekoľko rokov mi spoločnosť robí moja nechcená kamoška, panická porucha.
 
 Všetko sa to začalo v jeden úplne obyčajný pracovný deň, ktorý nebol ničím výnimočný (žiadny stres, žiadna mimoriadna udalosť, proste nič...). Sedel som v kancelárii a do počítača ťukal jeden riadok kódu za druhým. Akurát potom, z ničoho nič, mi zrazu začalo poriadne zvierať žalúdok, moje srdce začalo rýchlejšie (a tak nejak hlasnejšie) udierať a telom mi prebehla nejaká vlna (niečo podobné ako zimomriavky pri dobrej hudbe, ale vo veľmi nepríjemnej verzii). 
 
 V hlave sa okamžite spustili apokalyptické scenáre - dostávam infarkt? Alebo to bude mŕtvica? Ale veď nemám žiadne zdravotné problémy! Čo sa to deje? Čo mám robiť? Tento kolotoč myšlienok príznaky samozrejme ešte viac vystupňoval a ja som začal testovať svoje hypotézy, pričom som ani na chvíľu neprestal pochybovať o "istote", že môj stav je vážny. Po tom, čo som sa v zrkadle uistil, že mi neovísa žiadny kútik úst a dokážem hýbať všetkými končatinami a plynule rozprávať, som si povedal, že mŕtvica to asi nebude. A keď som po asi 10 minútach bol stále v rovnakom stave, povedal som si, že nech je to čokoľvek, asi ma to neplánuje zabiť. Stres však zostal a zvieranie celého hrudníka pokračovalo. 
 
 V priebehu dňa sa to hýbalo hore-dole, raz to bolo horšie, raz lepšie. Obed som prakticky vynechal, pretože môj zovretý žalúdok nebol pripravený podporiť ma v snahe niečo zjesť. Potom mi skončila pracovná doba, a ja som sa vybral pešo domov. Prechádzka mi evidentne pomohla, pretože počas cesty to akoby zmizlo a bez problémov som do seba dostal celé menu od červeného klauna. 
 
Po príchode domov som si sadol k počítaču, že si niečo zahrám. A spustilo sa to znova. To ma donútilo vstať a ísť sa prejsť do najbližšej lekárne, kde som si nechal zmerať tlak. Výsledok bolo mojich štandardných 120/80, čo je vlastne ideálny výsledok. Tak do kelu, čo sa to deje? Musí to mať rozumné vysvetlenie! Hlava samozrejme neprestávala kombinovať a vymýšľať nové vysvetlenia namiesto problému z tlakom. Spočítal som si, že keďže obidva razy sa to spustilo pri sedení pri počítači, na vine bude asi sedenie ako také a teda bude to problém s chrbticou (veď každý, kto má sedavé zamestnanie, má tieto problémy, no nie?). Obvolal som zopár kamarátov a dostal som číslo na chiropraktika, ktorý mal hneď na druhý deň môj problém vyriešiť.
 
A samozrejme aj vyriešil. V chrbte niečo popukalo, čo ma len utvrdilo v presvedčení o zdroji môjho problému a celý spokojný som sa vrátil do práce, kde som sa "posťažoval", ako ma môj chrbát vytrápil. Zbytok dňa som som fungoval bez problémov. Po príchode domov sa to začalo znova, a to dokonca bez nutnosti usadiť sa k počítaču. Chystal som si kávu a zrazu sa to zase objavilo. Vtedy už som vážne nevedel, čo sa deje. Čo bolo najhoršie, tento stav mi kompletne bránil v oddychu, nedokázal som zaspať, ani len tak ležať. Nakoniec som zistil, že jediné, čo ako-tak funguje, je pozeranie seriálov so žltými postavičkami jeden diel za druhým. Zobral som si 2 dni dovolenky a pokračoval vo filmovom maratóne. Spať sa mi podarilo vždy až keď som bol totálne vyčerpaný. 
 
Po víkende som sa vrátil do práce a snažil som sa pracovať - naozaj to bola len snaha, lebo som bol totálne unavený a moja nová "kamoška" bola stále prítomná. Našťastie pre mňa to už nemalo trvať dlho. Moje správanie si totiž všimol kolega a kamarát, ktorý sedel hneď vedľa mňa. Veľmi rýchlo zistil, že niečo nie je v poriadku a moje príznaky mu pripomenuli niečo, čím si prešiel sám. Zobral ma na kávu a veľmi otvorene mi porozprával svoj príbeh spolu s podozrením, že to bude asi aj môj prípad. Narovinu, ak by mi niekto dva týždne pred tým povedal "choď k psychiatrovi", bol by to len klasický vtip. Tentoraz to bolo úplne iné. Kolegov opis problémov príliš verne opisoval to, čo som práve zažíval ja a tiež bolo fajn počuť to od niekoho známeho, koho si vážite. Nikdy by som nečakal, že človek ako on môže mať tento druh starostí. Preto som ani ja nemal problém akceptovať, že problém môže byť aj týmto smerom.

​

Po jednom telefonáte, ktorý kolega vybavil so svojím doktorom, sme boli na ceste do jeho ordinácie. Už počas cesty tam som cítil uvoľnenie, pretože prichádzala nádej, že sa to vyrieši. Po asi hodinovom (a síce nezvyčajnom ale veľmi príjemnom) rozhovore s pánom doktorom mi bola diagnostikovaná panická porucha - to je taká úžasná vecička, ktorá spôsobuje, že raz za čas dostanete záchvat úzkosti bez zjavnej príčiny (nespúšťa sa to tak, že sa na niečo nahneváte alebo podobne - pokojne môžete sedieť v kine, reštaurácii alebo hocikde inde a mať sa dobre), zatrasie s vami a skôr či neskôr sa zase poberie preč. Ale paráda je, že takto to funguje, iba ak si jej existenciu nepripustíte a situáciu neriešite. Ja som vtedy rovno vyfasoval svoje prvé lieky, ktoré s ňou zatočili pekne rýchlo a v podstate od prvého dňa mi umožnili normálne fungovať. Všetko sa to potom ešte vyvíjalo, ale to je už možno námet na ďalší článok.

​

Preto, ak sa sami náhodou dostanete do podobnej situácie (alebo poznáte niekoho, kto potrebuje pomôcť), tu je pár tipov, ako s tým vybabrať:

1. Panická porucha (ale vo všeobecnosti každý psychický problém) je iba choroba ako každá iná. LIEČTE JU. Keď si zlomíte nohu, dáte ju do sadry, keď máte chrípku, kúpite si Modafen, keď zle vidíte, necháte si predpísať okuliare. Tak prečo toto jediné neriešiť? Nie, nebudete vyzerať slabo ani divne - slabosi problémy neriešia a nikdy v živote si ich nepripustia. Medzi nich vy nepatríte.

2. Na liečbu (a hlavne diagnostiku) je najlepší kvalifikovaný lekár - diagnóza z modrého koníka je dobrá len pre modrého koníka :) Verte odborníkom.

3. Dôveryhodný človek, ktorému sa môžete na začiatku (ale aj neskôr) vyrozprávať, a ktorý vám rozumie, je priam nenahraditeľný. Keď o tom uvažujete sami, váš mozog začne priveľmi kombinovať a padáte do špirály. 

4. A hlavne - NIE JE TO NIČ STRAŠNÉ - je nás viac, ako si myslíte, a o väčšine sa to ani nedozviete - vedieme totiž úplne normálne životy :)