Volám sa Emma, mám 16 rokov a takmer pred rokom mi diagnostikovali obsedantno-kompulzívnu poruchu a špecifické fóbie. Moja prvá návšteva psychologičky bola neskutočne stresujúca a ešte stále si pamätám, ako som si hodiny nacvičovala, ako jej opíšem svoje veľmi špecifické problémy.

​

V tom čase som už veľmi dlho trpela špecifickými fóbiami a kratšiu dobu obsesiami a kompulziami. Nevedela som si predstaviť, ako jej mám povedať, že mám panický strach zo psov a zo syra. Áno, viem že panický strach zo psov a zo syra znie veľmi vtipne, ale predstavte si len na chvíľu, aké to je. Spočítajte si v hlave, koľko psov stretnete každý jeden deň a potom si predstavte, že pri každom tom psovi, či už veľkom alebo malom, musím prejsť na druhú stranu cesty, aj za cenu potenciálneho nebezpečenstva.

​

A teraz sa zamyslite nad tým, ako často vy alebo ľudia okolo vás jedia syr. V každej situácii, kde sa niekto dotýka syra, sú moje zmysly znásobené a všímam si každý jeho pohyb - všetko, čoho sa vtedy dotkne, je kontaminované. Predstavte si, že idete von s kamarátmi a niekto si objedná pizzu. Veď to je v pohode, či? Áno, až na to, že keď sa potom ku mne priblíži alebo sa pokúsi sa ma dotknúť, uhnem sa.

​

Tieto fóbie som mala, odkedy si pamätám - nepamätám si čas, kedy by neboli v mojom živote. Naučila som sa s nimi žiť, ale pomaly som si uvedomila, že sú čím ďalej tým horšie. Keď som sa v septembri 2017 presťahovala do Bratislavy, môj stav sa výrazne zhoršil a začali sa objavovať veci, ktoré tu predtým neboli.

​

Bola som neskutočne paranoidná a bála som sa kamkoľvek ísť sama, dokonca aj do obchodu oproti internátu. Moja prvá kompulzia bolo kontrolovanie zipsu na ruksaku. Kontrolovala som ho neustále, aj keď som dobre vedela, že je zapnutý, ba aj vtedy, keď som na ruksak videla. Cítila som sa, akoby mi môj vlastný mozog klamal a snažil sa ma prekabátiť. Toto však bol len začiatok mojej cesty s OCD.

​

O chvíľu na to som sa začala zamýšľať nad tým, čoho všetkého sa ľudia dotkli “syrovými rukami” a začala som sa týmto veciam vyhýbať. Dvere som otvárala výlučne rukou zahalenou rukávom a keď som bola von, vždy som na sebe mala rukavice. Moja ďalšia kompulzia sa prejavila v tej najviac klišé forme - umývanie rúk. Umývala som si ruky približne 25-30 krát za deň, studenou vodou a veľkým množstvom tekutého mydla. Moje ruky boli permanentne krvavé a všetci si zo mňa uťahovali, či som sa s niekým pobila. Keby len vedeli, že sa bijem akurát tak s démonmi v mojej hlave.

​

Všetky tieto veci spolu mi brali neskutočne veľa energie a chuti do života. Jedného dňa som si uvedomila, že to už nezvládam, a zašla som za školskou psychologičkou, ktorá ma následne poslala k inej psychologičke. Terapia mi neskutočne pomáhala, ale kompulzie sa stále nezlepšovali a mala som pocit, že sa nezlepšia nikdy. Potom mi však moja psychologička navrhla skúsiť psychiatra a lieky. Netvrdím, že toto je tá správna liečba pre všetkých, mne však antidepresíva (áno, nie sú len na depresiu) zmenili život a nesmierne pomohli.

​

Znova som mala energiu, dalo sa mi spať a zmierňovali sa mi kompulzie. V júni 2018 som lieky vysadila a môžem potvrdiť, že momentálne už kompulzie mávam len v mimoriadne stresujúcich situáciách. Viem, že mám pred sebou ešte veľmi dlhú cestu, čo sa týka mojich fóbií a úzkosti, ale teraz už vidím, že to dokážem.

​

Samozrejme, nič z tohto by nebolo možné bez ľudí, ktorí pri mne celý čas stáli. Mnohí moji kamaráti a blízki moju diagnózu odbili ako niečo “úplne normálne” alebo niečo, čo som si len vymyslela (nie je to zábava, vymýšľať si náhodné fóbie?). Avšak boli ľudia, ktorí tu už od začiatku boli pre mňa, ako môj priateľ, moje najbližšie kamarátky, či moja spolubývajúca (mimochodom, zakladateľka tohto projektu).

​

Jedinú prosbu, ktorú by som mala na vás, ľudí, ktorí si prečítali môj príbeh, je, aby ste boli dobrosrdeční. Keď vám niekto povie, že niečo jednoducho nedokáže, netlačte ho do toho. Stojte pri ňom a buďte ochotní ho vypočuť, ale nedávajte mu zbytočné rady, ak nie ste odborník. Nehovorte mu, že je to v pohode, alebo že to nič nie je, že sa tak niekedy cítite aj vy - radšej mu povedzte, že je v pohode nebyť v pohode a nie je nič zlé na tom, ak si to raz za čas každý z nás prizná.